40 rokov komunizmu nás naučilo, že ak sa niekde vytvorí rad, postavíme sa na jeho koniec. Nech je to v obchode, na pošte, na úrade. My – proletariát s tým nemáme problém. Slovami klasika: „prežili sme galeje, prežijeme aj blahobyt“. Ale sú medzi nami aj „iní“, ktorí sú zvyknutí na iný systém. V minulosti sme ich stručne volali buržoázia.
Dňa 9.6.2014 poobede som sa na koniec jedného radu postavil aj ja. Bolo to v lekárni Polikliniky na Šustekovej v Petržalke. Mysľou už niekde pri večeri, s rodinou. Zrazu k uvoľnenému okienku odkiaľsi zozadu prihrmel slušne nahodený pán s dvomi deťmi. Neplakali, nepýtali jesť, asi školáci. Zrejme mal naponáhlo, pomyslel som si, keď sa ani neobťažoval osloviť tých v rade, či by ho nepustili dopredu. Rozmýšľal som nad dôvodom, prečo väčšina ľudí môže čakať v rade a prečo niektorý jedinec nie. Asi to majú zakódované…
Nedalo mi to, tak som sa ozval a slušne sa ho spýtal, prečo nemôže počkať v rade, ako všetci ostatní? Dostal som akúsi nesúvislú odpoveď, že bol niekde vzadu u iného okienka, alebo čo. Faktom však zostáva, že prišiel posledný, no vybavený bol ako prvý.
Na tomto príbehu by nebolo nič mimoriadne, keby tým dotyčným nebol nikto iný, ako sám hovorca Sociálnej poisťovne, pán Peter Višváder. V televízii slušný, uhladený profesionál, na uiici povýšenecky sa správajúci nadčlovek. Čo sa to s nami robí? Naozaj z nás urobí funkcia úplne iného človeka?
je to typický SMERák = ex-komunista....... ...
Muňko veľmi dobre vie, prečo ho ...
Niekedy je hlúposť priamoúmerná ...
Tak takýchto článkov by bolo potrebných... ...
Minule som stala u lakara astal ta ...
Celá debata | RSS tejto debaty